t é m a 7

T r i r í š e

B y z a n t s k á r í š a

vláda cisára Justiána I. a cézaropapizmus

ikonoklazmus a tzv. východná schizma

seldžuckí Turci a zánik ríše

A r a b s k á r í š a

prorok Mohamed a vznik islamu

formovanie a rozpínavosť Arabskej ríše

križiacke výpravy a vplyv arabskej kultúry na európsku

F r a n s k á r í š a

Merovejovci vs. Karolovci

vláda Karola Veľkého a karolínska renesancia

rozpad Franskej ríše

p r e p o j e n i e t é m y s a k t u á l n o u p r o b l e m a t i k o u

p r á c a s p r a m e ň m i

→ porovnanie a analýza rozdielov troch dobových správ o korunovácii Karola Veľkého

→ staršia učebnica I, s. 120-131, 141-148

→ učebnica I, s. 95-98

→ atlas I, s. 15-16

→ atlas II, s. 9-10

M e s t o n a B o s p o r e

V roku 330 po Kr. bolo dokončené nové hlavné mesto Rímskej ríše Konštantínopol (cisár Konštantín I. Veľký).

Vzniklo na mieste starej gréckej osady Byzantion nad morským prielivom Bospor, ktorý oddeľuje Európu a Áziu.

V dôsledku vnútorných problémov a útokov barbarov zo severu sa Rímska ríša v roku 395 rozdelila na dve časti.

Hlavným mestom Západorímskej ríše sa stal Rím, hlavným mestom Východorímskej ríše Konštantínopol.

Podľa mena osady Byzantion sa Východorímska ríša počas stredoveku až do zániku nazývala Byzantská ríša.

Zánik Západorímskej ríše v roku 476 sa jej nedotkol, ba podvolil sa jej aj nový germánsky vládca Itálie Odoakar.

Za cisára Justiniána I. (527 – 565) dosiahla najväčšiu rozlohu (porazil Ostrogótov i Vandalov v západnej Európe).

Dal zozbierať dôležité zákony a predpisy Rímskej ríše do jednej zbierky, ktorá sa nazýva Justiniánov zákonník.

Po jeho smrti o väčšinu území v Európe prišla a navyše musela čeliť mnohým útokom (Arabi, Slovania, Bulhari).

Jeden z najvýznamnejších cisárov Byzancie Bazileos II. (976 – 1025) porazil Bulharov a ich územie pripojil k ríši.

Po jeho smrti ríša upadala, navyše útočili na ňu Turci (Osmani), preto Byzantínci požiadali o pomoc Európu.

Zvolaná krížová výprava roku 1204 (mala oslobodiť Svätú zem) však namiesto pomoci Konštantínopol vyplienila.

Hoci sa z toho Byzantínci spamätali, už nedokázali odolávať stále častejším útokom Turkov z Osmanskej ríše.

Tí postupne dobývali územie Byzancie, pričom roku 1453 dobyli aj Konštantínopol a tým Byzantská ríša zanikla.

Mohutné konštantínopolské hradby a opevnenia na mori rozborili pomocou diel, dovtedy neznámej zbrane.

V Byzancii žilo veľa národov, dorozumievali sa grécky (aj latinsky) a jej obyvatelia si hovorili Rimania (Romaios).

Žili v bohatých mestách (Antiochia, Alexandria, Solún, Efezos) s kúpeľmi, školami, knižnicami a športoviskami.

Prekvital v nich obchod a remeslá, pričom obchodovali nielen s Európou, ale aj s vzdialenou Indiou a Čínou.

V Konštantínopole v roku 1000 žil milión obyvateľov, pričom najväčšie mestá Európy ich mali len niekoľko tisíc.

Steny zvnútra kostolov zdobili mozaikami z tisícov trblietavých kamienkov (Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia).

Na čele Byzancie stál cisár, ktorý mal neobmedzenú moc nad všetkými obyvateľmi i cirkvou (cézaropapizmus).

Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom a cisár sa začal považovať za vládcu celého kresťanského sveta.

Z Byzancie prijala kresťanstvo Kyjevská Rus, Bulharsko a Veľká Morava (misia Konštantína a Metoda roku 863).

Moc byzantského cisára pochádzala od Boha, ktorý si ho vyvolil, no to isté tvrdil aj pápež v Ríme (hlava cirkvi).

Medzi cisárom a pápežom preto vznikali rozpory až došlo k schizme (rozkol) a v roku 1054 sa cirkev rozdelila.

Týmto vznikla západná kresťanská cirkev (rímskokatolícka) v Ríme a východná (pravoslávna) v Konštantínopole.

D e d i č s t v o p ú š t e

Arabské kmene dlho žili kočovným spôsobom ako pastieri oviec a tiav v púšťach Arabského polostrova.

Bol medzi nimi rozšírený polyteizmus, animizmus a vzývanie idolov, každý kmeň mal svojich bohov a bôžikov.

Kvôli nedostatku vody sa nemohli dlho zdržiavať na jednom mieste a preto sa presúvali medzi oázami.

Jednou z oáz bola Mekka, z ktorej sa stalo bohaté obchodné stredisko, lebo sa tu križovali obchodné cesty.

V Mekke žil vtedy vzdelaný kupec Mohamed (570/ 580 – 632), ktorému sa údajne zjavil boh (nazývaný Alah).

Začal hlásať a vyučovať nové náboženstvo, islam, no spočiatku mal len veľmi málo prívržencov (moslimov).

Svojim učením si znepriatelil aj najmocnejšie rodiny v Mekke a roku 622 musel pred nimi utiecť do Mediny.

V tejto susednej oáze našiel mnoho stúpencov a jeho učenie sa postupne rozšírilo po celom polostrove.

Vrátil sa späť do Mekky, kde zničil všetky sošky bôžikov vo svätyni Kaaba a určil ju za posvätné miesto islamu.

Svätyňa bola postavená už dávno predtým nad čiernym kameňom, ktorý dopadol na Zem z vesmíru (meteorit).

Dodnes sa všetci moslimovia kdekoľvek na svete modlia tak, že sú tvárou obrátení vždy smerom ku Kaabe.

Islam zblížil všetky dovtedy znepriatelené arabské kmene a tie začali pokladať za povinnosť šíriť islamskú vieru.

Spočiatku však boli k iným náboženstvám tolerantní (pri vzniku islamu sa inšpirovali judaizmom i kresťanstvom).

Rozširovanie islamskej viery pre nich znamenalo, že treba dobyť nové územia a to tie, kde žijú neveriaci.

Útek z Mekky do Mediny preto moslimovia považujú za začiatok skutočných dejín, nového letopočtu (hidžra).

Po Mohamedovej smrti jeho nástupcovia, kalifovia, dobyli obrovské územia od Indie cez Afriku až po Atlantik.

Cez Gibraltársky prieliv prenikli roku 711 aj do Európy a obsadili takmer celý Pyrenejský polostrov (Španielsko).

V ďalšom postupe im zabránila až zdrvujúca porážka od Frankov v bitke pri Poitiers (Francúzsko) v roku 732.

Rozľahlosť, neefektívne riadenie z centra (Bagdad) a súperenie jednotlivých miestnych rodov ríšu oslabovali.

Koncom 9. stor. začala moc Arabov upadať, ríša (kalifát) sa rozpadala až ju v pol. 11. stor. ovládli seldžuckí Turci.

Arabi podmanené kultúry a národy neničili, ale čerpali z nich, čo sa im hodilo a menili pre svoje potreby.

Zanechali nám bohaté kultúrne dedičstvo (zachránili, uchovávali, prekladali a šírili diela antických autorov).

Pri mešitách vznikali prvé univerzity a ich vedci uskutočnili mnohé objavy v astronómii, medicíne a matematike.

Na vysokú úroveň pozdvihli medicínu (lekár Avicena), architektúru, záhradníctvo, výrobu látok, skla, keramiky.

Vďačíme im za astroláb, vodné koleso, arabské číslice, desiatkovú sústavu, cintróny, pomaranče či broskyne.

Napríklad slová algebra, alkohol, benzín, chémia, drogéria, gitara, káva, ryža, muškát sú arabského pôvodu.

K o r u n a z R í m a

Všetky nové štáty, ktoré vznikli na území Západorímskej ríše, postupne zanikli, pretrvala len ríša Frankov.

Frankovia sídlili pôvodne na dolnom toku rieky Rýn, na území dnešného Belgicka a severného Francúzska.

Živili sa chovom dobytka a lovom (obrábaním pôdy menej) a boli výborní bojovníci (používali bojové sekery).

V polovici 5. stor., keď sa Západorímska ríša rozpadala, prenikli do rímskej provincie Galia a usadili sa tam.

Na území Gálie žilo početné kresťanské obyvateľstvo rímskeho pôvodu, s ktorými sa Frankovia zblížili.

Spočiatku boli germánske kmene Frankov nejednotné a slabé, zjednotil ich až Chlodovik z rodu Merovejovcov.

Frankovia pod vedením Chlodovika, ktorý sa nechal aj s družinou roku 498 v Remeši pokrstiť, prijali kresťanstvo.

Kresťanstvo Frankov zjednocovalo, čím Chlodovik posilnil svoju moc, moc svojich nástupcov i moc svojej krajiny.

Po Chlodovikovej smrti pokračovali v dobýjaní nových území a zväčšovaní Franskej ríše jeho štyria synovia.

Súčasťou ríše sa stali rôznorodé územia s rozličnými zvykmi a spôsobmi života, ktoré sa nemienili podvoliť.

To a neustále spory medzi členmi kráľovského rodu spôsobili úpadok ríše, ktorý nezastavil ani Dagobert I.

Navyše po jeho porážke od dunajských Slovanov a ich vodcu Sama rástla moc majordómov (správcovia ríše).

Vtedajší majordómovia, Karolovci, boli mocný rod, ktorý ovládli celú Franskú ríšu a upevnili si tým moc.

Vďaka tomu jeden z nich, Karol Martel, dokázal zastaviť arabské vojská, ktoré prekročili Pyreneje (Poitiers 732).

Jeho syn Pipin III. Krátky roku 751 zosadil z trónu posledného kráľa z rodu Merovejovcov a sám sa stal kráľom.

Najväčší územný rozmach dosiahla Franská ríša za Karola Veľkého (768 – 814), syna Pipina III. Krátkeho.

Bol to nadaný panovník a vojvodca, ktorý veľkú časť svojej vlády strávil výbojmi a získavaním nových území.

Porazil kmene Longobardov (sever Talianska), kmene Sasov (sever Nemecka) a nakoniec Avarov (Podunajsko).

Roku 800 bol korunovaný pápežom Levom III. v Ríme za cisára (chcel obnoviť niekdajšiu moc Rímskej ríše).

Zakladal školy a kláštory, no kresťanstvo medzi podrobenými pohanskými kmeňmi šíril častokrát aj násilím.

Podporoval vzdelanosť (Alcuin z Yorku) a umenie (Aachen), jeho obdobiu sa hovorí karolínska renesancia.

Sláva tohto vládcu bola taká veľká, že Slovania odvodili od jeho mena označenie panovníckej hodnosti kráľ.

Tridsať rokov po Karolovej smrti sa jeho obrovská ríša spojená do jedného celku len násilím, rozpadla.

Karolovi vnuci, synovia Ľudovíta I. Pobožného, si ríšu Verdunskou zmluvou v roku 843 rozdelili na tri časti.

Vznikla Západofranská ríša, neskoršie Francúzsko a Východofranská ríša, neskoršia Rímsko-nemecká ríša.

Tretiu časť, Stredné franské kráľovstvo (medzi Rýnom a Rhônou), si roku 870 tiež rozdelili prvé dva štáty.

p o u ž i t á l i t e r a t ú r a

BARTL, Július - KAMENICKÝ, Miroslav - VALACHOVIČ, Pavol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií. 2. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 269 s. ISBN 80-08-03504-8 (ďalej len: staršia učebnica I)

BARTL, Július - KAČÍREK, Ľuboš - OTČENÁŠ, Michal. Dejepis : Národné dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 173 s. ISBN 80-08-03167-0 (ďalej len: staršia učebnica IIn)

KAMENICKÝ, Miroslav - KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 199 s. ISBN 80-10-00149-X (ďalej len: staršia učebnica IIs)

BARTLOVÁ, Alena - LETZ, Róbert. Dejepis : Národné dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 191 s. ISBN 80-10-00031-0 (ďalej len: staršia učebnica IIIn)

KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 187 s. ISBN 80-10-00392-1 (ďalej len: staršia učebnica IIIs)

BADA, Michal a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2011. 271 s. ISBN 978-80-10-02006-5 (ďalej len: učebnica I)

BOCKOVÁ, Anna a kol. Dejepis pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2012. 223 s. ISBN 978-80-10-02207-6 (ďalej len: učebnica II)

LETZ, Róbert a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2013. 287 s. ISBN 978-80-10-02389-9 (ďalej len: učebnica III)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas pre základné školy : Svetové a národné dejiny. 1. vydanie. Modra : MAPA Slovakia Plus, 2013. 88 s. ISBN 978-80-8067-274-4 (ďalej len: atlas I)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas : Štáty v premenách storočí od úsvitu dejín do súčasnosti. 3. vydanie. Nitra : MAPA Slovakia, 2017. 61 s. ISBN 978-80-8067-307-9 (ďalej len: atlas II)