t é m a 14

K r v a v á v i e r a

n á b o ž e n s k é v o j n y

šmalkaldská vojna a augsburský náboženský mier

hugenoti vs. katolíci vo Francúzsku a tzv. bartolomejská noc

protestanti v Nizozemsku vs. Habsburgovci

t r i d s a ť r o č n á v o j n a

vznik Katolíckej ligy a protestantskej Únie

príčiny a dôsledky tzv. pražskej defenestrácie

jednotlivé etapy vojny a jej výsledok

s t a v o v s k é p o v s t a n i a v U h o r s k u

príčiny protihabsburských stavovských povstaní

priebeh jednotlivých konfliktov a úloha Osmanskej ríše v nich

význam povstaní a ich dôsledky pre krajinu

p r e p o j e n i e t é m y s a k t u á l n o u p r o b l e m a t i k o u

p r á c a s p r a m e ň m i

→ Vestfálsky mier (1648)

→ Korunovácia Imricha Tököliho za kráľa stredného Uhorska (1682)

→ staršia učebnica IIs, s. 37-45

→ staršia učebnica IIn, s. 5-49

→ učebnica I, s. 180-183, 220-245

→ atlas I, s. 32-34

→ atlas II, s. 20, 23-24

→ atlas III, s. 24-26

P o l m e s i a c n a D u n a j i

V roku 1526 sa odohrala bitka pri mestečku Moháč (juh Maďarska), v ktorej Osmani porazili uhorskú armádu.

Príčinou bola slabá vláda dynastie Jagelovcov, veľká moc šľachty, sociálne napätie a nedostatočná obrana.

Väčšina uhorského vojska zahynula spolu s kráľom Ľudovítom II., zvyšok padol do zajatia alebo ušiel z bojiska.

Osmanom (Turkom) už nič nebránilo v ďalšom postupe, stredoveké Uhorské kráľovstvo prestalo existovať.

Touto udalosťou sa v dejinách Slovenska končí stredovek a začína novovek (v Európskej chronológii rok 1492).

Na základe zmlúv z roku 1515 medzi Jagelovcami a Habsburgovcami sa o trón uchádzal Ferdinand Habsburský.

Po vymretí Jagelovcov malo Uhorsko pripadnúť Habsburgovcom, lenže šľachta za kráľa zvolila Jána Zápoľského.

Bol najmocnejším šľachticom, sedmohradským kniežaťom, podporovala ho časť vysokej, nižšia i stredná šľachta.

Ferdinanda podporovali vysokí krajinskí hodnostári, niektoré mestá a jeho sestra Mária, vdova po Ľudovítovi II.

Mesiac po Jánovi korunovali v decembri roku 1526 Ferdinanda a Uhorské kráľovstvo malo odrazu dvoch kráľov.

Vypukla dlhá občianska vojna, v ktorej sa Ján Zápoľský neváhal spojiť s Turkami, aby ho vojensky podporovali.

Vojna skončila roku 1538 veľkovaradínskym mierom, ktorým sa uznali za kráľov nad územím, ktoré ovládali.

Ferdinandovi patrila západná časť krajiny, Ján ako sedmohradské knieža ovládal Sedmohradsko a SV Uhorsko.

Jánovi sa však narodil syn, nato Ján umrel a jeho prívrženci vyhlásili mier za neplatný a žiadali Turkov o pomoc.

Sultán vtiahol do Uhorska, obsadil Budín (1541) a na dobytom území zriadil novú osmanskú provinciu (pašalík).

Krajina sa rozdelila na kráľovské Uhorsko, Sedmohradské kniežatstvo (s pár stolicami na SV) a Budínsky pašalík.

Ferdinand vládol obrovskej stredoeurópskej monarchii s centrom vo Viedni (bol aj cisárom Svätej ríše rímskej).

Tvorili ju dedičné krajiny Habsburgovcov - Rakúsko a Slovinsko, České kráľovstvo, a už aj Uhorské kráľovstvo.

Aby mohol viesť nákladnú vojnu s Turkami, potreboval stále príjmy a stabilnú vnútropolitickú situáciu v štáte.

Preto sa podľa vzoru ostatných častí Habsburskej monarchie, v ktorých vládol, snažil o centralizáciu Uhorska.

Obranu zveril tzv. hlavným kapitánom, ktorí vojensky riadili hlavné kapitanáty (na území Slovenska boli dva).

Na vnútornú správu krajiny ustanovil Miestodržiteľskú radu (namiesto palatína, aby tak obmedzil moc šľachty).

Na zefektívnenie príjmov a hospodárenia založil Uhorskú komoru, neskôr Spišskú komoru (nahradili taverníka).

Staré aj nové úrady sa dobytím Budína presťahovali do Prešporka (Bratislava), ktorý sa stal hlavným mestom.

V Turkami okupovanej časti bola zavedená osmanská správa, ktorej najvyššou územnou jednotkou bol pašalík.

Na čele pašalíka bol paša, ktorý podliehal priamo sultánovi Osmanskej ríše (najdôležitejší pašalík bol budínsky).

Pašalíky sa delili na menšie jednotky, sandžaky, ktoré spravovali begovia (mali chrániť územie a robiť výpravy).

Obsadené územie, ale aj územie za hranicou Turci zdaňovali (plienenie, vraždenie, únosy, psychologická vojna).

Dane v pohraničí však vyberali aj uhorskí zemepáni a navyše, kvôli nízkemu žoldu, drancovali aj vojská kráľa.

Otvorený konflikt medzi Osmanmi a Uhorskom (tzv. pätnásťročná vojna) prebiehal v rokoch 1593 – 1606.

Cieľom boli stredoslovenské banské mestá (zlato, striebro), no vojská kráľa Rudolfa II. ich vytlačili na juh.

Vojna skončila žitavským mierom roku 1606, ktorý sa vďaka rôznym problémom v Osmanskej ríši udržal dlho.

Až roku 1663 Turci na čele s veľkovezírom Mehmedom nečakane dobyli pevnosť Nové Zámky (zriadili pašalík).

Aby sa situácia nezhoršila, kráľ Leopold I. uzavrel roku 1664 vašvársky mier (Turci ovládli západ Slovenska).

Posledná veľká turecká ofenzíva začala v roku 1683 a jej cieľom bolo dobyť sídelné mesto monarchie, Viedeň.

Po dvojmesačnom obliehaní vojská kráľa Leopolda I. a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho Osmanov porazili.

V nasledujúcich rokoch boli znovudobyté mestá Ostrihom, Vyšehrad, pevnosť Nové Zámky, Budín, Jáger a iné.

Po veľkom víťazstve pri Zente (Srbsko) bol roku 1699 uzavretý mier v Karlovaci, čím vláda Osmanov skončila.

Kontakt s Turkami ovplyvnil viaceré oblasti života obyvateľstva v Uhorsku i na Slovensku (móda, strava, jazyk).

Turecká móda výrazne ovplyvnila odievanie i výzbroj uhorských šľachticov (turecké šable, kaftán, dolomán).

Rozšírilo sa pestovanie kukurice, papriky, marhúľ, jedlých gaštanov, orgovánu, tulipánov, klinčekov, rozmarínu.

Vďaka nim sa tu udomácnilo aj pestovanie tabaku, fajčenie i pitie kávy (časť z plodín má pôvod v Amerike).

Mnohé slová z turečtiny prevzala i slovenčina (atlas, diván, káva, kefír, koberec, papuče, višne, torba, tulipán).

L a b a n c i a k u r u c i

Uhorskí králi z rodu Habsburgovcov sa snažili uplatňovať centralistickú politiku a vládnuť absolutisticky.

To sa nestretlo s pochopením uhorskej šľachty, ktorá nechcela prísť o svoje stáročné výsady, postavenie a moc.

Navyše, v čase rozšírenia reformácie v Európe (Martin Luther 1517) Habsburgovci podporovali rekatolizáciu.

Veľká časť šľachty (ale aj mešťania a poddaní) v Uhorsku a Sedmohradsku však boli protestanti.

Proti Habsburgovcom a ich politike vypukli tzv. protihabsburské stavovské povstania (1604 – 1711).

Na čele povstalcov z radov šľachty boli sedmohradské kniežatá a ich hlavným spojencom Osmanská ríša.

Turkom súboj medzi kráľom a šľachtou vyhovoval, lebo takto mohli ľahšie uskutočniť svoj hlavný plán.

Dobyť centrum Habsburskej ríše, Viedeň, a preniknúť ďalej do západnej Európy sa im však napokon nepodarilo.

Povstalci vo svoj prospech využívali aj vojny doma a v Európe, ktoré Habsburgovcov naplno zamestnávali.

Najprv to bola domáca tzv. pätnásťročná vojna (proti Turkom), potom tzv. tridsaťročná vojna (1618 – 1648).

Následkom povstaní sa drasticky zhoršili životné podmienky obyvateľstva na vidieku, ale i v mestách.

Okrem samotných bojov a plienenia museli poddaní v zúfalej situácii znášať ešte aj útlak uhorských zemepánov.

Mnohí poddaní preto utekali najmä do južných oblastí Uhorska (po konečnej porážke Turkov roku 1699).

Na hornatom severe (Slovensko) sa vo veľkom rozmohlo zbojníctvo (legendárny Juraj Jánošík).

Prvé povstanie (1604 – 1606) sa odohralo na konci tzv. pätnásťročnej vojny proti Turkom (1593 – 1606).

Viedlo ho sedmohradské knieža Štefan Bočkaj, ktorý sa spojil s Turkami a obsadil územie Slovenska.

Kvôli Turkom a sporom s bratom Matejom zaneprázdnený kráľ a cisár Rudolf II. pristúpil na mier (Žitava 1606).

Ďalšie povstanie vypuklo počas tzv. tridsaťročnej vojny a viedlo ho sedmohradské knieža Gabriel Betlen.

Aj do jeho povstania sa aktívne zapojili Turci a s ich vedomím bol korunovaný za kráľa (B. Bystrica 1620).

Postupne však stratil svojich prívržencov a pristúpil na mier s Ferdinandom II. (Mikulov 1622).

Sám Betlen však mier porušil (1626), keď sa spojil s Nemcami a Francúzmi a ich vojská vpadli do krajiny.

Ďalší povstalec, sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci, udržiaval diplomatické styky s Francúzskom a Švédskom.

Pokúsil sa s nimi spojiť a zaútočiť na Viedeň, keď roku 1644 plienili Čechy a Moravu, no nepodarilo sa to.

Uzavrel s kráľom Ferdinandom III. mier (Linec 1645), ktorým, tak ako jeho predchodcovia, získal rôzne majetky.

Mierom sa králi zakaždým zaviazali, že budú rešpektovať práva šľachty a náboženskú slobodu, no nestalo sa tak.

Po dobytí Nových Zámkov (1663) a vašvárskom mieri (1664) Turci ovládli časť západného Slovenska.

Šľachta už Habsburgovcov neobviňovala len z porušovania jej výsad, ale aj z pasivity a nedostatočnej obrany.

Vyustilo to do sprisahania palatína Františka Vešeléniho (1666), ktoré bolo odhalené (1670) a aktéri popravení.

Boli zavedené tvrdé opatrenia (zvýšenie daní, prísna rekatolizácia, odoberanie kostolov) a odpor kruto trestaný.

Roku 1673 zriadil kráľ Leopold I. v nestabilnom Uhorsku tzv. gubernium (provincia s vojenskou diktatúrou).

Začal sa nátlak na protestantské duchovenstvo obvinené z odboja (konvertovanie, exil, väzenie, galeje).

Povstalci (kuruci) utiekli do Sedmohradska a s podporou Francúzska napadli kráľovské Uhorsko (1678).

Na čele povstania stál knieža Imrich Tököli z Kežmarku, ktorý si s podporou Turkov podmanil celé Slovensko.

Pod tlakom Leopold I. (snem v Šoproni 1681) zrušil gubernium, obnovil práva šľachty i istú náboženskú slobodu.

Nespokojný Tököli sa chystal opäť do boja, no jeho spojenci, Turci, utrpeli zdrvujúcu porážku (Viedeň 1683).

Cisárske vojská (labanci) obsadili celé územie Slovenska a povstalcov likvidovali (1687 tzv. prešovské jatky).

Na sneme v Bratislave (1687) dosiahli protestanti obnovenie práv podľa uznesení snemu v Šoproni z roku 1681.

Šľachta nechcela znášať náklady na ďalšie vojny ani poddaní rastúce dane a tak došlo k povstaniu (1703).

S podporou Francúzska ho viedlo sedmohradské knieža František II. Rákoci a pridávali sa poddaní aj šľachta.

Rástla však postupne nespokojnosť s Rákociho vedením a v bitke pri Trenčíne (1708) utrpeli veľkú porážku.

Dlhotrvajúce boje, spustošená krajina, mor a rozpory medzi povstalcami viedli napokon povstanie k úpadku.

Stavovské povstania definitívne skončili podpísaním mieru roku 1711 pri Satmári (Satu Mare, SZ Rumunsko).

(prvé časti témy v procese prípravy)

p o u ž i t á l i t e r a t ú r a

BARTL, Július - KAMENICKÝ, Miroslav - VALACHOVIČ, Pavol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií. 2. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 269 s. ISBN 80-08-03504-8 (ďalej len: staršia učebnica I)

BARTL, Július - KAČÍREK, Ľuboš - OTČENÁŠ, Michal. Dejepis : Národné dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 173 s. ISBN 80-08-03167-0 (ďalej len: staršia učebnica IIn)

KAMENICKÝ, Miroslav - KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 199 s. ISBN 80-10-00149-X (ďalej len: staršia učebnica IIs)

BARTLOVÁ, Alena - LETZ, Róbert. Dejepis : Národné dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 191 s. ISBN 80-10-00031-0 (ďalej len: staršia učebnica IIIn)

KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 187 s. ISBN 80-10-00392-1 (ďalej len: staršia učebnica IIIs)

BADA, Michal a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2011. 271 s. ISBN 978-80-10-02006-5 (ďalej len: učebnica I)

BOCKOVÁ, Anna a kol. Dejepis pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2012. 223 s. ISBN 978-80-10-02207-6 (ďalej len: učebnica II)

LETZ, Róbert a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2013. 287 s. ISBN 978-80-10-02389-9 (ďalej len: učebnica III)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas pre základné školy : Svetové a národné dejiny. 1. vydanie. Modra : MAPA Slovakia Plus, 2013. 88 s. ISBN 978-80-8067-274-4 (ďalej len: atlas I)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas : Štáty v premenách storočí od úsvitu dejín do súčasnosti. 3. vydanie. Nitra : MAPA Slovakia, 2017. 61 s. ISBN 978-80-8067-307-9 (ďalej len: atlas II)