t é m a 16

V e k r o z u m u

o s v i e t e n s t v o

vznik a charakteristika osvietenstva

viera vs. veda v osvietenskej filozofii a významní filozofi

význam Encyklopédie pre tzv. vek rozumu

H a b s b u r s k á m o n a r c h i a

panstvo Habsburgovcov v Európe 18. storočia

vláda Márie Terézie a geopolitický vývoj strednej Európy

význam centralizačných snáh pre monarchiu

o s v i e t e n s k ý a b s o l u t i z m u s

osvietenský absolutizmus a jeho predstavitelia

reformy Márie Terézie a Jozefa II. a ich dopad na Uhorsko

panovnícky vs. osvietenský absolutizmus

p r e p o j e n i e t é m y s a k t u á l n o u p r o b l e m a t i k o u

→ význam viery a vedy v súčasnom svete

p r á c a s p r a m e ň m i

→ hlavné zásady Ratio Educationis (1777)

→ staršia učebnica IIs, s. 60-65

→ staršia učebnica IIn, s. 51-77

→ učebnica I, s. 200-204, 245-269

→ atlas I, s. 35,39

→ atlas II, s. 21-22,24

→ atlas III, s. 27-29

K r á ľ o v s t v o k r i n o l í n

Prvé zmienky o rode Habsburgovcov pochádzajú z prvej polovice 11. storočia (hrad Habsburg vo Švajčiarsku).

V 13. storočí sa podarilo Rudolfovi IV. z tohto rodu získať titul nemeckého kráľa a rozsiahle územia v Rakúsku.

Tieto rakúske krajiny (arcivojvodstvá) boli súčasťou Svätej rímskej ríše nemeckého národa a patrili im dedične.

Neskôr sa stali aj dedičnými cisármi tejto ríše (1452), tiež vládcami v Burgundsku (1477) a Španielsku (1516).

V polovici 16. storočia sa rozdelili na španielsku a rakúsku vetvu, pričom cisársky titul zastávala rakúska vetva.

Od roku 1526 boli kráľmi v Českom a Uhorskom kráľovstve, čím položili základy tzv. Habsburskej monarchie.

Bol to mnohonárodnostný štát, v ktorom Habsburgovci vládli až do roku 1918 (prvým kráľom bol Ferdinand I.).

Tvorili ho Rakúsko, Slovinsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, časť Ukrajiny, Rumunska, Srbska, Poľska.

Niektoré z jeho častí (Čechy, Rakúsko) boli zároveň súčasťou Svätej rímskej ríše (bol to voľný zväzok štátov).

Po zániku Svätej rímskej ríše (1804) sa zmenil na Rakúske cisárstvo a od roku 1867 na tzv. Rakúsko-Uhorsko.

Po porážke Turkov pri Viedni (1683) a vyhnaní z Uhorska sa z Habsburskej monarchie stala európska veľmoc.

O nadvládu v Európe i naďalej bojovala s Francúzskom (jedna z príčin tridsaťročnej vojny) a s Osmanskou ríšou.

Keď roku 1700 vymrela španielska vetva Habsburgovcov, rozpútala sa v Európe vojna o španielske dedičstvo.

Rakúskej vetve sa síce nepodarilo získať Španielsko, no ovládli Nizozemsko, Miláno, Mantovu, Neapol a Sicíliu.

Roku 1717 cisárske vojská oslobodili od Turkov aj Belehrad, čím monarchia dosiahla najväčší územný rozsah.

Zjednocujúcim prvkom boli dynastia Habsburgovcov, jej verná šľachta, boj proti Turkom a rímsky katolicizmus.

Cisár Karol VI. (v Uhorsku ako kráľ Karol III.) roku 1713 prezieravo (nemal syna) vydal tzv. Pragmatickú sankciu.

Zaručovala nedeliteľnosť monarchie a nástupníctvo aj v ženskej línii rodu, no po jeho smrti bola spochybnená.

Keď teda roku 1740 na trón zasadla jeho najstaršia dcéra Mária Terézia, jej nároky spochybnili viacerí protivníci.

Jeden z nich, pruský kráľ Fridrich II. Veľký, dokonca obsadil Sliezsko, hospodársky najvyspelejšiu časť monarchie.

Rozpútala sa tzv. vojna o rakúske dedičstvo (spoločný názov pre dve sliezske vojny a tzv. sedemročnú vojnu).

Smrťou Karola VI., vymreli Habsburgovci po meči a pokračovali po praslici ako habsbursko-lotrinská dynastia.

Prvá sliezska vojna skončila vratislavským prímerím (1742), ktorým sa Mária Terézia zriekla veľkej časti Sliezska.

Drážďanským mierom (1745), ktorý zaručoval zvolenie jej manžela Františka za cisára, skončila druhá z vojen.

Tzv. sedemročná vojna (1756 – 1763) bol prvý celosvetový konflikt (zapojené aj kolónie európskych mocností).

Mária Terézia sa nechcela vzdať Sliezska, spojila sa preto s dovtedajšími nepriateľmi, Francúzskom a Ruskom.

Prusko, jej hlavný protivník, sa spojilo s Veľkou Britániou (vzájomné súperenie Anglicka a Francúzska o kolónie).

Francúzsko prišlo o Kanadu a Prusko sa veľmi vyčerpalo, no Sliezsko sa nepodarilo získať späť (parížsky mier).

Kontakt s pruskou armádou a ich štátnym aparátom zároveň odhalil veľkú zaostalosť Habsburskej monarchie.

Pruské kráľovstvo na čele s rodom Hohenzollern sa už v časoch Karola VI. stalo novým súperom Habsburgovcov.

Bol to absolutistický (protestantský) štát, ktorého kráľmi boli osvietenci Fridrich Wilhelm I. a jeho syn Fridricha II.

Prioritné preň boli moderná armáda, efektívne hospodárenie s financiami, úsporná a efektívna štátna správa.

Pruská politika militarizmu (podriaďovanie záujmov štátu armáde) však viedla k agresívnej zahraničnej politike.

Popri Veľkej Británii, Francúzsku, Habsburskej monarchii a Rusku sa tak i Prusko zaradilo medzi veľmoci Európy.

Stratu Sliezska sa Viedeň rozhodla kompenzovať na úkor Poľska (s Ruskom a s Pruskom, s ktorým sa uzmierili).

Prusko sa rozširovalo na juh a východ, Rusko na západ a neželali si existenciu žiadneho silného poľského suseda.

Poľsko však od začiatku 18. storočia bolo v dôsledku slabnúcej moci panovníka a silnejúcej moci šľachty v kríze.

Do bojov medzi jednotlivými magnátskymi skupinami sa zámerne miešali Rusko i Prusko a štát viac oslabovali.

Roku 1772 Prusi, Rusi a Rakúšania postupne obsadili niektoré územia Poľska a zabrali ich (prvé delenie Poľska).

Mária Terézia získala pre Uhorsko späť 16 spišských miest (tzv. poľský záloh Žigmunda Luxemburského 1412).

Územie Haliče s troma miliónmi obyvateľov, hospodársky však veľmi zaostalé, pripojila k jej rakúskym krajinám.

Na druhom delení (1793) sa Rakúsko nezúčastnilo a z tretieho delenia (1795) im pripadli ďalšie územia a Krakov.

Po treťom delení Poľsko na 120 rokov zmizlo z mapy Európy a znovuobnovené bolo až po prvej svetovej vojne.

P a t e n t y z V i e d n e

Kontakt s vyspelým Pruskom v priebehu 18. storočia odhalil priepastnú zaostalosť Habsburskej monarchie.

Mária Terézia vedela, že konkurovať mu dokáže len ak krajinu zreformuje (v duchu osvietenského absolutizmu).

Cieľom racionálnych reforiem bolo blaho a šťastie ľudu, ktorý mal byť prínosom pre štát a efektívne mu slúžil.

Snažila sa o absolutistickú neobmedzenú výkonnú a zákonodárnu moc, centralizáciu a zoštátnenie správy.

Jej rozhodnutia a reformné úsilie ovplyvňoval zbor osvietených a vzdelaných radcov (Adam František Kollár).

Najzásadnejšou reformou v hospodárstve bolo vydanie tzv. urbárskeho patentu (1767) na ochranu poddaných.

Podľa rozsahu a kvality pôdy bolo určené, koľko peňažných, naturálnych a robotných dávok majú odvádzať.

Podporovalo sa pestovanie nových plodín na priemyselné spracovanie (ľan, tabak) a jedenie (zemiaky, kukurica).

Obmedzoval sa vplyv cechov a podporoval rozvoj manufaktúr (napr. textilné manufaktúry v Šaštíne a Holíči).

Dôležitou reformou bol program vytvorenia jednotného školského systému nazývaný Ratio educationis (1777).

Cieľom bolo sprístupniť čo najväčšiemu počtu obyvateľov monarchie vzdelanie na všetkých stupňoch škôl.

Školy boli rozdelené na tri typy (ľudové, stredné, univerzity), no povinnú školskú dochádzku zaviedol až Jozef II.

Trnavská univerzita bola presťahovaná do Budína a v B. Štiavnici bola založená Banícka vysoká škola (1770).

Reformy sa dotkli aj súdnictva (zoštátnenie, právo na obhájcu pre poddaných, zakáz mučenia pri výsluchu).

Boli zavedené rôzne opatrenia na zlepšenie verejnej hygieny, zdravotnej starostlivosti i protipožiarnej ochrany.

Z územia Ostrihomského biskupstva boli vyčlenené tri nové biskupstvá (spišské, banskobystrické, rožňavské).

Pokus Márie Terézie o zdanenie uhorskej šľachty, ktorá stáročia neplatila dane, vyvolalo jej búrlivý odpor.

Preto snem rozpustila (už ho nikdy nezvolala) a úrad palatína neobsadzovala (krajinu spravoval miestodržiteľ).

Roku 1765 sa spoluvládcom Márie Terézie stal jej najstarší syn Jozef II. a keď umrela (1780), zasadol na trón.

Bol tiež predstaviteľom osvietenského absolutizmus, no reformy zavádzal radikálne, bez poradcov a direktívne.

Jeho hlavnou snahou bolo čo najrýchlejšie zrovnoprávniť široké vrstvy obyvateľstva a budovať jednotný štát.

Roku 1785 zrušil nevoľníctvo (dotknutí sa mohli slobodne sťahovať, sobášiť, dávať deti na remeslo a štúdium).

Cieľom zákona bolo uvoľniť čo najväčší počet pracovných síl z poľnohospodárstva do manufaktúr a remesiel.

Roku 1781 vydal tzv. tolerančný patent, ktorým občiansky zrovnoprávnil všetky vierovyznania v monarchii.

Aj nekatolíci tak mohli pracovať v štátnej správe a pod. (v naboženskej oblasti platili naďalej isté obmedzenia).

Roku 1782 vydal patent o zrušení kláštorov žobravých a rozjímavých reholí z dôvodu ich neosožnosti pre štát.

Zriadil tri generálne kňazské semináre a nariadil, aby sa kňazi vzdelávali aj v jazyku ľudu a aby ho rozvíjali.

To podnietilo vznik hnutia na čele s kňazom Antonom Bernolákom, ktorý ako prvý kodifikoval slovenský jazyk.

Osvietenstvo kládlo dôraz na osvetu, vzdelanie a rozvoj národných jazykov, čím narúšalo stavovskú spoločnosť.

Bol to začiatok formovania občianskej a národnej spoločnosti (začalo rásť aj národné povedomie Slovákov).

Jozef II. nariadil sčítanie ľudu, domov a pôdy (podklad pre všeobecné zdanenie), čo vyvolalo nevôľu šľachty.

Jej moc obmedzil zrušením stavovskej samosprávy (šľachtické stolice) a zriadením 10 dištriktov (štátna správa).

Vydal trestný a občiansky zákonník (rovnosť pred zákonom), zrušil trest smrti a zakázal prácu detí do 8 rokov.

Zjednotiť a centralizovať ríšu sa snažil aj zavedením nemčiny ako úradného jazyka, namiesto tradičnej latinčiny.

Avšak neúspechy v bojoch s Turkami a Francúzska revolúcia ho donútili pred smrťou časť reforiem odvolať.

Po smrti Jozefa II. šľachta a maďarská inteligencia začali postupne presadzovať maďarčinu na úkor iných jazykov.

A to aj napriek tomu, že podľa Jozefovho sčítania ľudu (1784 – 1785), Maďari tvorili len tretinu obyvateľstva.

Tak sa začal postupný politický rozklad jednoty Uhorska (síce mnohonárodnostného, ale jednotného štátu).

Jozefa na tróne vystriedal jeho brat Leopold II., ktorý pokračoval v osvietenských reformách, ale umiernene.

Stabilizoval a upevnil zahraničnopolitické postavenie, v Uhorsku pacifikoval šľachtu a opieral sa o meštianstvo.

Ďalšie plány ukončila jeho náhla smrť, pričom jeho syn František I., reformy odmietal a nastolil reakčný režim.

V Uhorsku opäť získala moc šľachta, no vplyvom francúzskej revolúcie vzniklo opozičné hnutie (uhorskí jakobíni).

Tvorili ho dve tajné spoločnosti osvietených reformátorov, ktoré vznikli z iniciatívy Ignáca Martinoviča (1794).

Ich cieľom bolo pretvoriť Uhorsko na federatívnu republiku s ústavou, kde by si obyvatelia boli navzájom rovní.

Slovensko malo tvoriť osobitné územie (vlastný snem, jazyk), no hnutie odhalili a vodcov roku 1795 popravili.

p o u ž i t á l i t e r a t ú r a

BARTL, Július - KAMENICKÝ, Miroslav - VALACHOVIČ, Pavol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií. 2. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 269 s. ISBN 80-08-03504-8 (ďalej len: staršia učebnica I)

BARTL, Július - KAČÍREK, Ľuboš - OTČENÁŠ, Michal. Dejepis : Národné dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 173 s. ISBN 80-08-03167-0 (ďalej len: staršia učebnica IIn)

KAMENICKÝ, Miroslav - KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 199 s. ISBN 80-10-00149-X (ďalej len: staršia učebnica IIs)

BARTLOVÁ, Alena - LETZ, Róbert. Dejepis : Národné dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 191 s. ISBN 80-10-00031-0 (ďalej len: staršia učebnica IIIn)

KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 187 s. ISBN 80-10-00392-1 (ďalej len: staršia učebnica IIIs)

BADA, Michal a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2011. 271 s. ISBN 978-80-10-02006-5 (ďalej len: učebnica I)

BOCKOVÁ, Anna a kol. Dejepis pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2012. 223 s. ISBN 978-80-10-02207-6 (ďalej len: učebnica II)

LETZ, Róbert a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2013. 287 s. ISBN 978-80-10-02389-9 (ďalej len: učebnica III)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas pre základné školy : Svetové a národné dejiny. 1. vydanie. Modra : MAPA Slovakia Plus, 2013. 88 s. ISBN 978-80-8067-274-4 (ďalej len: atlas I)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas : Štáty v premenách storočí od úsvitu dejín do súčasnosti. 3. vydanie. Nitra : MAPA Slovakia, 2017. 61 s. ISBN 978-80-8067-307-9 (ďalej len: atlas II)