t é m a 4

K o l í s k a d e m o k r a c i e

c i v i l i z á c i e e g e j s k e j o b l a s t i

kykladská, minojská a mykénska civilizácia

migrácia indoeurópskych kmeňov a obdobie temna

veľká grécka kolonizácia

g r é c k e m e s t s k é š t á t y

Atény vs. Sparta

grécko-perzské vojny

vláda Perikla a peloponézska vojna

h e l e n i z m u s

macedónska nadvláda

Alexander Veľký a helenistické štáty

helenistická filozofia, veda a umenie

p r e p o j e n i e t é m y s a k t u á l n o u p r o b l e m a t i k o u

p r á c a s p r a m e ň m i

→ analýza Periklovej reči nad padlými vojakmi v peloponézskej vojne

→ opis gréckeho umenia prostredníctvom obrazového materiálu

→ staršia učebnica I, s. 60-85

→ učebnica I, s. 36-56

→ atlas I, s. 7-9

→ atlas II, s. 5-6

D o b a b á j í a p o v e s t í

Okolo roku 3000 pred Kr. sa na Kréte v Egejskom mori objavila vyspelá minojská civilizácia (poznali bronz).

Jej predstavitelia si od 2. tis. budovali honosné paláce, mestá bez hradieb a prístavy, no ich pôvod nie je známy.

Ovládali aj pevninské Grécko a udržiavali obchodné kontakty so všetkými vtedajšími civilizáciami Orientu.

Mali silné loďstvo, ktoré chránilo ostrov aj s hlavným mestom Knóssos, pred útokmi nepriateľov.

V Knósse (na severnom pobreží ostrova Kréta) dnes ležia zvyšky paláca s veľkou rozlohou (20 000 m²).

Palác mal zložitý pôdorys, preto ho Gréci žijúci v jednoduchých domoch nazvali labyrintom (báj o Minotaurovi).

Minojci sa venovali obchodu, remeslu, roľníctvu, pastierstvu a rybolovu, jedli ryby, olivy, syry a ovocie.

Vyznávali kult Veľkej matky a ich symbolmi bola dvojsečná sekera, býk a bohyňa zobrazovaná s hadmi.

Súčasťou náboženských obradov bolo preskakovanie mladých Minojčanov cez živých býkov.

Okolo roku 2000 pred Kr. prenikli do najjužnejšieho výbežku Balkánskeho polostrova pastierske kmene.

Povrch územia tam tvoria vysoké pohoria a údolia s nedostatkom úrodnej pôdy preto obživu hľadali aj na mori.

Tieto kmene si hovorili Heléni (Gréci) a získané územie nazvali Hellas (Grécko), čo neskôr prešlo na celú oblasť.

Ku gréckym kmeňom, ktoré vtedy začali prenikať na územie dnešného pevninského Grécka patrili aj Achájci.

O tristo rokov neskôr, medzi rokmi 1700 až 1200 pred Kr. vytvorili vyspelú civilizáciu, nazývanú mykénska.

Achájci sa živili pestovaním obilia, olív a vinnej révy, chovali dobytok, kozy, ošípané a boli zruční remeselníci.

Žili pod nadvládou Minojcov, v mestách s palácmi a mohutnými hradbami (kyklopské múrivo) na vyvýšeninách.

Mestá boli centrami mestských štátov, z ktorých najvýznamnejšími boli Mykény, Argos, Sparta, Atény a Téby.

Výbuch sopky na ostrove Théra (Santorini) okolo roku 1600 pred Kr. spôsobil zemestrasenie a ničivé cunami.

To a následná zmena podnebia zastihla Krétu v úpadku, čo využili Achájci a roku 1450 pred Kr. Minojcov ovládli.

Asi roku 1200 pred Kr. vypukla medzi Achájcami a Trójou vojna a následne do oblasti vpadli tzv. morské národy.

Medzi nich patrili napríklad aj Dóri, ktorí už bojovali so železnými zbraňami a mykénsku civilizáciu rozvrátili.

O živote Minojcov a Achájcov sa dozvedáme predovšetkým z archeologických nálezov a z báji a povestí.

Vystupujú v nich rôzni hrdinovia (Herakles, Perseus) či bohovia (Zeus, Héra, Ares, Afrodita, Poseidón, Hádes).

Príbeh o Trójskej vojne, ktorý sa dlho považoval za vymyslený, opísal vo svojich eposoch Ilias a Odysea Homér.

Existenciu Tróje aj Mykén a teda pravdivosť príbehu napokon koncom 19. stor. dokázal Heinrich Schliemann.

S o v a s r a t o l e s ť o u

Pevninské Grécko tvoria vysoké pohoria oddelené údoliami, ktoré nedovoľovali vytvoriť jednotný štát.

Obyvatelia na určitom malom území (údolie) sa preto sústredili okolo najbližšieho mesta (mestský štát, polis).

Bolo významným remeselníckym centrom, kde sa vyrábali nástroje, keramika, zbrane, lode a tkali sa látky.

V Grécku však bolo málo úrodnej pôdy preto Gréci postupne osídľovali vzdialené krajiny (zakladali kolónie).

Medzi rokmi 750 – 550 pred Kr. sa usadili na pobreží Malej Ázie, Čierneho mora, v južnej Itálii a na Sicílii.

Do kolónií vyvážali remeselnícke výrobky, olivový olej, víno a odtiaľ dovážali obilie, otrokov a luxusné výrobky.

Výmenný obchod už nestačil a preto Gréci začali používať peniaze (každý mestský štát si razil vlastné mince).

Spočiatku vládli v mestských štátoch králi, ktorí si z významných bojovníkov vytvorili ozbrojenú družinu.

Z nej postupne vznikla rodová aristokracia, ktorá rozširovala svoje majetky na úkor ostatných obyvateľov.

Aristokracia však vládla ešte nespravodlivejšie ako králi a preto v mestách rástlo napätie a množili sa konflikty.

V Aténach sa pokúsil zreformovať pomery (621 pred Kr.) zákonodarca Drakón (spísal obyčajové právo).

Zločiny trestal surovým (drakonickým) spôsobom, no situácia sa nezlepšila, až roku 594 pred Kr. za Solóna.

Solón rozdelil slobodné obyvateľstvo do štyroch skupín a určil im práva a povinnosti podľa veľkosti majetku.

Zakázal predaj občanov do otroctva kvôli dlhom a zároveň oslobodil všetkých, ktorí už takými otrokmi boli.

Chudobným dal hlas v ľudovom zhromaždení a na súdoch, mohli voliť, ale nesmeli zastávať volené úrady.

Obyčajní ľudia však chceli rovnaké práva ako aristokracia preto sa búrili, čím k moci pomohli tzv. tyranom.

Tí zabrali pôdu aristokracii, podporovali remeslá a obchod, stavali chrámy a organizovali obľúbené hry.

Za tyrana Peisistrata (560 – 527 pred Kr.) dosiahli Atény prvý veľký rozmach (stavba vodovodu, rozvoj umenia).

Tyraniu ukončil roku 510 pred Kr. Kleistenes, ktorý všetkým plnoprávnym občanom priznal rovnaké práva.

Zaviedol tzv. ostrakizmus a obyvateľov rozdelil na 10 fýl podľa toho, kde bývali, nie podľa rodovej príslušnosti.

Mohli voliť úradníkov zo všetkých dospelých mužov Atén (ženy, deti, cudzinci a otroci nemali občianske práva).

Všetci občania sa schádzali na ľudových zhromaždeniach, kde prijímali zákony, zmluvy, rozhodovali o vojne.

Položil tak základy demokracie (politické zriadenie, v ktorom najširšie vrstvy rozhodujú o záležitostiach štátu).

Napriek sporom Grékov okrem viery v rovnakých bohov spájal aj spoločný jazyk, dejiny, umenie a filozofia.

Bohov si veľmi ctili, budovali im výstavné chrámy a na uctievaných miestach stavali veštiarne (Delfy).

Najväčšou náboženskou a športovou udalosťou, kedy boli prerušené aj všetky konflikty, boli olympijské hry.

Konali sa raz za štyri roky v meste Olympia (prvé roku 776 pred Kr.), ženy však mali na ne vstup zakázaný.

M a r a t ó n s k y b e h

V polovici 6. storočia pred Kr. vyrástla na území dnešného Iránu silná svetová ríša, Perzia.

Jej vládcovia postupne rozširovali svoju moc až prenikli aj do Malej Ázie (Turecko), kde si podrobili grécke kolónie.

Gréci v Malej Ázii (Efezos, Milétos a iné) sa okolo roku 500 pred Kr. proti nadvláde Peržanov vzbúrili.

Povstalcom v Malej Ázii prišli na pomoc Gréci z pevninského Grécka, z mesta Atény.

Za pomoc maloázijským povstalcom sa perzský kráľ Dareios rozhodol Aténčanom pomstiť.

Roku 490 pred Kr. vyslal do Grécka silné loďstvo, ktoré sa vylodilo pri mestečku Maratón.

Aténske vojsko tvorili ťažkoodenci a na ich čele bol vojvodca Miltiades.

Pred hlavným útokom zo stredu ustúpili, na krídlach však Peržanov porazili a následne zničili aj obkľúčený stred.

Legenda hovorí, že po bitke pri Maratóne poslal Miltiades do Atén posla, aby oznámil radostnú novinu.

Celú cestu bežal a keď dorazil do Atén a obyvateľom povedal o víťazstve, od vyčerpania umrel.

Na základe tejto legendy je od roku 1896 súčasťou olympijských hier aj maratónsky beh.

Táto disciplína svojou dĺžkou pripomína vzdialenosť medzi bojiskom pri Maratóne a Aténami (42,195 km).

Peržania to nechceli nechať len tak a túžili po pomste.

Dareiov syn Xerxes roku 480 pred Kr. vybudoval silné vojsko a poslal ho do Grécka po mori i po súši.

Perzské vojská prenikli až do stredného Grécka, no ďalej na juh sa dalo dostať len cez priesmyk Termopyly.

Pri Termopylách sa však zhromaždili grécki pešiaci zo Sparty pod vedením ich kráľa Leonida.

Veľkej presile Peržanov sa Gréci bránili dva dni, napokon kvôli zrade jedného z Grékov zvíťazili Peržania.

Zradca ich nepozorovane previedol horským chodníkom tak, že na Sparťanov zaútočili aj od chrbta.

Kráľ Leonidas padol v boji spolu so všetkými spartskými vojakmi.

Otvorila sa im tak cesta na juh k Aténam, no Aténčania mesto opustili a ukryli sa na ostrove Salamína.

Perzské vojsko preto bez problémov obsadilo Atény a vyplienilo ich.

Následne Peržania zaútočili na aténske loďstvo pri Salamíne, ktoré viedol vojvodca Temistokles.

Ťažké nemotorné lode Peržanov však proti ľahkým lodiam Aténčanov nemali šancu.

Kráľ Xerxes sa s porazeným loďstvom vrátil späť do Ázie, jeho pešie vojsko ale zostalo v Grécku.

V nasledujúcom roku Gréci Peržanov porazili aj v námornej bitke pri Platajách a ich zvyšky vyhnali z krajiny.

Grécko-perzské vojny sa skončili uzavretím mieru až v roku 449 pred Kr.

Najviac informácií o nich zaznamenal grécky historik Herodotos (484 – 430 pred Kr.) v diele Dejiny.

L a m b d a p r o t i A t é n e

Po víťazstve nad Peržanmi (bitka pri Salamíne 480 a Platajách 479 pred Kr.) Atény zažívali nebývalý rozkvet.

Na čele mesta stál Perikles (zvolený 443 – 429 pred Kr.), jeden z desiatich stratégov, ktorí mesto riadili.

Pochádzal z bohatého aristokratického rodu, no bol prívržencom demokracie (nadviazal na reformy Kleistena).

Dal prebudovať Akropolu a Partenón (spustošili Peržania) a vystavať mnohé chrámy, divadlá a štadióny.

Za účasť na ľudovom zhromaždení, náboženskom obrade či divadelnom predstavení občanom platil príspevky.

Ani za jeho vlády však nemali všetci Aténčania rovnaké práva (občanmi len muži nad 20 rokov; asi 40 tis.).

Ženy a deti (asi 130 tis.), cudzinci (asi 30 tis.; bojovali vo vojsku) a otroci (asi 100 tis.) nemali žiadne práva.

Otroci (vojnoví zajatci) pracovali na poliach, v remesle, v baniach alebo vychovávali deti Aténčanov.

Súperom Atén bol mestský štát Sparta na Peloponéze (jej zákony spísal bájny zákonodarca Lykurgos).

Na čele Sparty stáli dvaja králi, ktorým radila rada starších, pričom ich moc kontrolovalo päť úradníkov (efori).

Plnoprávni občania sa schádzali na ľudových zhromaždeniach, kde síce schvaľovali zákony, no bez diskusie.

Ich spoločnosť sa delila na Sparťanov (najvyššie postavení) a osobne slobodných, ale neplnoprávnych (cudzinci).

Sparťania sa venovali vojenskému umeniu (chlapci od 7 rokov), slobodní im mali pomáhať v čase vojny.

Najnižšou vrstvou boli otroci (nemali žiadne práva), patrili štátu a spolu s pôdou boli prideľovaní Sparťanom.

Vo vojnách s Peržanmi (500 – 449 pred Kr.) Gréci pochopili, že sa dokážu účinne brániť len keď sa spoja.

Viac ako dvesto mestských štátov v okolí Atén preto už roku 478 pred Kr. vytvorilo Aténsky námorný spolok.

Do spolku dodávali lode alebo platili poplatky na ich výstavbu, vďaka čomu Atény vybudovali silné loďstvo.

Sparta ovládla rozsiahle územia na Peloponéze a v 6. storočí pod jej vedením vznikol Peloponézsky spolok.

Patrili doň štáty, v ktorých vládla aristokracia (okolo Atén sa združovali tie s demokratickým zriadením).

Sparta a Atény navzájom súperili pri obchodovaní a prebiehali medzi nimi zároveň aj konflikty o nové územia.

Ich vzájomné súperenie a nepriateľstvo vyvrcholilo vo vojne, nazývanej peloponézska (434 – 404 pred Kr.).

Aténčania mali silné loďstvo, Sparťania pešiakov (ťažkoodencov) na pevnine takmer neporaziteľných.

Peloponézsku vojnu napokon prehrali Atény, pričom víťazná Sparta nariadila rozpustiť Aténsky námorný spolok.

V mnohých štátoch začala meniť zákony a dosadzovať vládu aristokracie a tyranov, proti čomu sa štáty búrili.

Spartské vojsko zaútočilo na Perzskú ríšu, čo využili Atény a v štáte znovu obnovili demokraciu.

Peloponézska vojna v konečnom dôsledku oslabila všetky grécke štáty, vrátane Atén, i samotnú Spartu.

A l e x a n d e r V e ľ k ý

p o u ž i t á l i t e r a t ú r a

BARTL, Július - KAMENICKÝ, Miroslav - VALACHOVIČ, Pavol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií. 2. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 269 s. ISBN 80-08-03504-8 (ďalej len: staršia učebnica I)

BARTL, Július - KAČÍREK, Ľuboš - OTČENÁŠ, Michal. Dejepis : Národné dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 173 s. ISBN 80-08-03167-0 (ďalej len: staršia učebnica IIn)

KAMENICKÝ, Miroslav - KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 199 s. ISBN 80-10-00149-X (ďalej len: staršia učebnica IIs)

BARTLOVÁ, Alena - LETZ, Róbert. Dejepis : Národné dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 191 s. ISBN 80-10-00031-0 (ďalej len: staršia učebnica IIIn)

KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 187 s. ISBN 80-10-00392-1 (ďalej len: staršia učebnica IIIs)

BADA, Michal a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2011. 271 s. ISBN 978-80-10-02006-5 (ďalej len: učebnica I)

BOCKOVÁ, Anna a kol. Dejepis pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2012. 223 s. ISBN 978-80-10-02207-6 (ďalej len: učebnica II)

LETZ, Róbert a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2013. 287 s. ISBN 978-80-10-02389-9 (ďalej len: učebnica III)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas pre základné školy : Svetové a národné dejiny. 1. vydanie. Modra : MAPA Slovakia Plus, 2013. 88 s. ISBN 978-80-8067-274-4 (ďalej len: atlas I)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas : Štáty v premenách storočí od úsvitu dejín do súčasnosti. 3. vydanie. Nitra : MAPA Slovakia, 2017. 61 s. ISBN 978-80-8067-307-9 (ďalej len: atlas II)